Pomoc
Príspevok bol napísaný: 8. marec 2006 - 23:37:23
Ide o osud Aralského jazera, ležiaceho medzi Kazachstanom a Uzbekistanom, ak ešte nevyschlo:
Aralský Eisengard: eko-katastrofa v Ázii
Ak niekedy existoval príklad ľuďmi spôsobenej ekologickej katastrofy nevídaných rozmerov, Aralské more a jeho nedávno vyschnuté, plytké dno, pokryté soľou okolo zvyšku vody, by malo byť považované za najvýraznejší príklad takejto katastrofy. Môžete si ho premaľovať na glóbuse alebo v atlase, pretože sa neuveriteľne zmenšilo: kedysi štvrté najväčšie slané jazero na svete bolo za posledných 40-50 rokov odvodnené chabo menežovaným zavlažovacím systémom na povodiach riek ústiacich do Aralského mora, pričom voda bola využitá na zavlažovanie bavlníkových polí. Aralské more sa zmenšuje tak rýchlo, že do 15 rokov už nemusí vôbec existovať.
Už sa vlastne nedá hovoriť ani o jedinom jazere. V neskorých 80-tych rokoch minulého storočia klesla hladina vody tak nízko, že sa jazero rozdelilo na dve. V posledných ôsmych rokoch hladina klesla o ďalších 5m a čoskoro si počkáme na oficiálne potvrdenie, že tá väčšia z dvoch častí sa znovu rozdelila.
Zostali len spomienky na minulosť
To, čo na mieste Aralského mora zostalo, je ako z vízie apokalypsy: na mieste kde kedysi bujneli riasy a preháňali sa ryby sa dnes rozprestierajú rozsiahle púštne územia s hustou pokrývkou solí a iných látok. Súčasťou slaného mixu sú aj zvyšky toxickým chemikálií celé desaťročia splavovaných z fariem nachádzajúcich sa na povodí riek, ktoré napájali obrovské slané jazero.
Preč sú chladné vánky, ktoré kedysi robili mestečko Muynak jednou z atraktívnych aralských lokácií. Toto rybárke mesto kedysi slúžilo ako prístav pre najväčšiu prevádzku na spracovávanie rýb v celom Sovietskom zväze. Dnes sa dá more dosiahnuť len po celodennej jazde ťažkým terénom. Zamestnanosť klesla na supernízku úroveň a aj najčistejšia voda je nebezpečne slaná. Po kraji sa nachádzajú zhrdzavené vraky lodí, ktoré postupne uviazli na pevnine, ako hladina klesala. Odkedy sa Aral postupne odsunul o 100-150 kilometrov od pôvodného brehu, rybný priemysel - s kedysi 44 000 tonami rýb ročne - totálne skolaboval. Namiesto toho sa od roku 1966 vynorilo 42 000 štvorcových kilometrov novej slanej púšte.
Situácia je dramatická nielen preto, že sa strácajú pracovné príležitosti alebo preto, lebo sa more zmenšuje. Kraje okolo Aralského mora majú najväčšiu detskú úmrtnosť z celého bývalého ZSSR. Impakt na verejnom zdraví je devastujúci. Podvyživenie je tu bežné, čo so sebou prináša také zdravotné stavy, ako anémiu a TB. Choroby ako cholera, týfus, gastritída a rakovina krvi si vyberajú na obyvateľstve krvavú daň.
Optimistický odhad toho, čo sa môže do roku 2010 stať. Pesimistické odhady sú však oveľa horšie...
Je to vo vetre
Najalarmujúcejšie sú však vysoké stavy konkrétnych typov rakoviny, ktoré sú v tejto oblasti najvyššie na svete. Až 80% pacientov chorých na rakovinu trpí jedným konkrétnym druhom charakteristickým pre túto oblasť.
Prach zo slaných toxických púští je vetrom zanášaný do všetkých oblastí, pričom práve ten so sebou nesie toxíny, ktoré takto vstupujú do potravinového reťazca. Najhoršie sú na tom predátory a človek -- práve u nich sa toxíny hromadia najviac. Saparbej Kazahbajev, biológ, ktorý strávil posledných 30 rokov štúdiom následkov poklesu Aralského mora, vysvetlil, ako majú jedovaté soli vo vzduchu dvojnásobný účinok na ľudí. V prvom rade sa do organizmu dostávajú respiračným systémom; v druhom rade sa do ľudí dostávajú z potravinového reťazca cez rastliny a živočíchov, ktoré ľudia jedia. Za zmienku stojí, že 61-ročný biológ, ktorý celý život prežil v oblasti Aralu, sa práve zotavoval po operácii, pri ktorej mu vybrali rakovinový nádor.
Už roky bolo ako príčina podozrievané intenzívne používanie pesticídov a herbicídov na rozsiahlych bavlníkových poliach na juh od Aralského mora. V súčasnosti sa objavil nový výskum, ktorý to potvrdzuje.
Dr Spencer Wells, z National Geographic Society a predtým z Wellcome Trust Centre for Human Genetics oxfordskej univerzity, študoval vzorky DNA miestnej populácie a našiel u nich jeden spoločný znak: rozsiahle genetické poškodenia. Jeho štúdia sa sústredí na množstvo markera nazývaného ako 8-OHdG a ukazuje mieru poškodenia až 3.5-krát vyššiu než vo vzorkách zo Spojených štátov.
U pracovníkov na farmách, čo sú ľudia, čo majú najbližšie k poľnohospodárskym chemikáliám, sa táto miera poškodenia DNA ukázala byť päťnásobne vyššia. Podľa Dr Wellsa, konzekvencie toho by mohli byť ďalekosiahle: "Znamená to, že nielenže títo ľudia majú väčšie riziko, že dostanú rakovinu, ale tiež aj ich deti a pradeti," povedal vedec BBC News Online. Čo však nie je dokázané, je či genetické mutácie zistené u rodičov sú nejakým spôsobom prenášané aj na deti. Na to bude musieť byť spravená iná štúdia. Medzitým však rakovinové oddelenie v provinčnom hlavnom meste Nukus praská vo švíkoch.
Aral bez alternatív
Uzbekistanská vláda popiera, že by mala v krajine mimoriadny zdravotný problém. Najhoršie ovplyvnené územie je v provincii Karakalpakstan a námestník ministra zdravotníctva pre tento región, Atajan Hamrajev priznal, že tu sú určité problémy. Povedal aj však, že situácia je pod kontrolou. Na otázku, či je múdre pokračovať v pestovaní bavlníka, keď je zrejmé, že vypije všetku vodu, ktorá pôvodne tiekla do Aralského mora a aj vzhľadom na nové dôkazy zdravotných rizík z chemikálií sprejovaných na porasty, povedal: "Nie je iná alternatíva." Bavlna je vraj vrámci exportu do zahraničia najviac zarábajúci uzbekistanský produkt. Zastaviť produkciu bavlny by znamenalo zníženie úrovne zdravotníckej starostlivosti o populáciu a znamenalo by to aj hladných ľudí.
Pri takýchto vzdorovitých odpovediach pracovníkov, ktorí sa majú predovšetkým starať o zdravie ľudí, nie je celkom nemožné, že o 15 rokov sa o Aralskom mori bude písať len v učebniciach dejepisu a miesto neho sa na zemepise budeme učiť o Aralskej púšti. Len v oblakoch je zatiaľ monštrózne riešenie, ktoré počíta s odvedením niektorých riek z Ruska do Aralského mora. Medzitým sú však bavlníkové polia zelené a nemocnice nevedia, ako sa vyrovnať so zdravotným problémom v oblasti. A more sa stále zmenšuje.
ČO SA VLASTNE STALO
Celý príbeh sa začal koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov. Pred päťdesiatimi rokmi (a tisícročia predtým) bolo Aralské more skutočne plné vody. Rybári sa úspešne venovali svojmu povolaniu a netušili, že súdruhovia v ďalekej Moskve pripravovali fatálne rozhodnutie. Centralistické plánovanie socialistickej ekonomiky naplánovalo bavlníkové polia na miesta s nedostatkom vody. Bolo treba postaviť rozsiahly zavlažovací systém. Zdrojom vody preň boli prítoky Aralského mora. Zavlažovací systém odčerpával také množstvo vody, že Aralské more sa začalo postupne strácať. Vyparovanie prevážilo nad prítokmi a niekdajšie prístavy dnes stoja prakticky uprostred slanej púšte.
Voda, ktorá Aralu zostala, je dnes štvornásobne slanšia ako pred polstoročím. Niekdajšiu rybársku slávu pripomínajú už len zhrdzavené vraky lodí, zaparkované na piesku stovky kilometrov od brehu, ktorý sa im stále vzďaľuje. Rybársky priemysel sa zrútil. Ľudia sú bez práce, nemajú z čoho žiť a zo strany ich vlád sa im dostáva len minimálnej podpory. Mestá sa dnes premenili na ošarpané dediny. Namiesto rybárstva sa ľudia venujú chovu tiav. Slanú púšť, čo zostala po ustupujúcom Aralskom mori nazývajú Aralkum.
